Hilda (nar. 12/2017) je mopsinka pochádzajúca z domácnosti.
Dostali sme prosbu o pomoc pre mopsinku, ktorá musela ísť z domu. ( Ďakujeme, vy viete kto ) Buď sa jej nájde domov alebo bude utratená. Ževraj je obézna, padá na zadné nohy, má niečo s bedrovými kĺbami…To všetko z obezity. Kontaktovali sme majiteľa a dohodli prevzatie. Mopsinka raz žerie aj nežerie,raz žerie to, raz ono- od granúl, konzerv, vareného až po barf, no čo len chcete. Niekedy je prieberčivá v jedle. ( u nás sa pekne najedla ) Samé zmätočné informácie. Už pri pohľade na fotku sme zbystrili pozornosť: v sede mala zadné nohy neprirodzene vykrútené. Tíško v kúte domácnosti na nás na podložke čakala mopsinka. Keď nás zbadala, snažila sa postaviť a ako tuleň začala k nám poskakovať, zadné nohy poťahovala za sebou snažiac sa na ne postaviť. Popritom sa dvakrát pocikala. Cikala krv. Páchla. Odišli sme. Doma na dvore sme ju postavili aby som videla ako chodí. Snažila sa, tešila sa. Chodila, zadok jej padal, no snažila sa postaviť. Aj sa postavila, no keďže nemala kondičku zase padala. Urobila pár krokov a zase padla na zadok. Najväčší šok sme však zažili, keď sa kúpala. Ocikané a zasmradnuté brucho bola maličkosť. Nechty dlhé a jeden pazúr skoro vrastený, no na druhej nohe vrastený pazúr do bruška tak, až mäso vyliezalo z vankúšika! Hrôza. Predstavte si, že chcela chodiť, snažila sa postaviť,no nevládala kvôli obezite a problému s chrbticou a ešte k tomu sa jej pri každej jej snahe zarývali nechty do mäsa. Tá bolesť musela byť príšerná. Do toho ju bolelo brucho- cikala krv tak, že až sediment, hnis? moču páchol. Absolútne zanedbanie starostlivosti o psa. Rodina sa však dušovala ako ju miluje. Ťažko uveriť.
Čo sa týka zadných nôh, má zachované reflexy, hlboká citlivosť nebola zachytená, chodí spinálnou chôdzou. Cikala sama.
Starostlivosť rodiny o Hildu je neospravedlniteľná, poľahčujúca okolnosť je, že hľadali pre ňu riešenie, zrejme akékoľvek…Padol aj nápad, dať do ju vykurovanej garáže….
Hlavou nám však behajú predstavy, koľko takýchto Híld je v domácnosti niekde zatvorených a pomaly čakajú na smrť. Je to ľudskou ľahostajnosťou? Ich zbabelosťou humánne riešiť utrpenie svojho psa? Vieme, ľudia majú čoraz menej a menej peňazí. ALE. Prečo si kupujú psa, keď nemajú na jeho réžiu? Kúpou psa všetko len začína. Veterina, kvalitné jedlo. V závere musíme skonštatovať:
Keď sa k nám dostáva psík od množiteľa vieme, že pes je určený na množenie, na chov a predpokladám ako žije a v akom je stave. Ale! Keď preberáme psa z domácnosti, absolútne nepredpokladáme, že takto môže žiť jeden pes v byte, v domácnosti.
Hilda bola teda akútne hospitalizovaná na veterine. Pomoc pre ňu prišla v hodine dvanástej. Buď by uhynula na sepsu, zlyhanie orgánov alebo neskôr na pyometru. Vyšetrenie totižto ukázalo hodnoty 35.000 leukocyty. V moči vylučovala hustý sediment. Začala sa jej plniť maternica, zrejme nastával zápal maternice-pyometra. Bola teda na infúznej liečbe
Laborátorne výsledky ukázali v moči baktérie a aj struvity. Kedže Hilduška bola obézna a musela schudnúť,bola menej pohyblivá mala špeciálnu urinárnu dietu s menej kalóriami.
Po pár dňoh sme si Hildišku zobrali domov. Na domov sme dostali lieky, uropet-pastu na okyslenie moču- Hilda mala struvity.
Po príchode domov sa hilduška pomaly aklimatizovala v našej dománosti. Jedenie síce nebolo bohviečo, dostať do nej lieky bol heroický výkon. Ale po prvotných obštrukciách, že jesť nebude, si nakoniec dala z dietnej konzervy. Museli sme ju však ručne kŕmiť aby zjedla aj tabletky. Takisto aj menej pila. Dokonca odmietala aj domáci vývar. To sme ešte nevedeli čo nás čaká na kontrolnom vyšetrení na veterine.
Laboratórne výsledky moču ukázali, že Hilduška nemala obyčajný zápal močového mechúra, našla sa baktéria Proteus, ktorá je veľmi nepríjemná a ťažšie sa likviduje, v prípade operácie ( kastrácie ) by mohla zákrok/pooperačnú rekonvalenscenciu mierne skomplikovať. Preto boli Hilde nasadené ešte jedny ATB a sterilizáciu sme zrušili. Hilda sa musela poriadne preliečiť/vyliečiť a až potom sa mohla dať kastrovať. Stav maternice zostával nezmenený- náplň sa nezväčšovala. Tento zápal spôsobil Hildine nechutenstvo- bolelo ju brucho, preto raz jedla, raz nie. AVŠAK. Slečna Hilda pomaly začínala s chuťou jesť. Najprv to boli rôzne prehovárania (dostať do nej lieky bol heroický výkon ), nakoniec nám pomohla obyčajná bravčová mas, trošku sme ju preľstili. Ani sa nenazdala a po počiatočnom potieraní gamby masťou si postupne začala pochutnávať na konzerve. Sama cikala, aj keď jej padol väčšinou zadok na zem, no snažila sa udržať na nohách. Cikanie teda ovládala. Chodla/poplazovala sa, no keď jsme ju postavili na nohy, tak začaala utekať až sa jej nohy plietli pod vlastné nohy .
Bola veľmi rada vonku, doslova “utekala” na koniec záhrady, potom sedela a oddychovala a čakala. Naučila sa prechádzať cez balkónové dvere, keď sa otvoria, už aj sa snaží ísť von. Nemôžeme ju však nechávať dlho sedieť na zemi vonku, tak ju postavíme alebo zoberieme na ruky a ideme do domčeka. Hilduška papala Urinárnu dietu Royal canin moderate calorie- kapsičky. Granulkami úspešne opovrhovala.
Kontrolné sonografické vyšetrenie ukázalo mierny sediment v moči, maternica sa však pekne sťahovala-ATB zabrali. Výsledky odberu moču neukázali žiadnu krv v moči, a PH moču bolo správne. Hilduške sa celkovo polepšilo. S chuťou papala svoje kapsičky spolu s tabletkami. Dokonca ani Uropet pastu na kapsičke v miske nereklamovala a pekne všetko zjedla. Začala sa viacej hýbať, dokonca aj utekať v rámci svojich možností. Keď bola na rukáh, už sa nemykala a bola uvoľnenejšia. Bolesti bruška odozneli.
Začala byť veľmi hlučná a ba priam bezočivá ( ako sa jej uľavilo aj jej štekot zosilnel a nabrala odvahu ) Na veterine vyštekávala krásnu belgickú policajnú ovčiačku. Sedela vedľa nej a štekala a štekala,snažila sa. Absolútne ma nepočúvala, že je to neslušné a to nesmie robiť. Slečna belgická ako správne vychovaný policajný pes ani brvou po Hilde nepohla. Krásne poslúchala svoju majiteľku.
Hilduš bola na kontrolom odbere moču kvôli prítomnnosti baktérie Proteus. Výsledky ukázali že moč sa upravuje, sediment však ešte pretrvával. Absolvovala sterilizáciu a bolo jej upravené aj mäkké podnebie. Zákrok zvládla na jednotku. Hilduš pekne schudla, začala sa viacej hýbať. Hilduš je aktívna fenočka. Keď si odmyslíme jej hendikep, tak by tu určite velila. Aj teraz sa pchá do prvej línie, keď sa jej niečo nepáči dá to kolegom najavo. Je mierne majetnícka. Príde a začne škrabkať nohou aby sme jej venovali pozornosť. Keď sa ku nej zohneme je celá spokojná. Príde ďaľší krochkáč a milá Hilda sa na neho oženie. Hilduške svorka mopsíkov evidentne pomáha viac sa hýbe. Hilduš stále papala svoju urinárnu, nízkokaloricku dietu obohaatenú o Petpastu na upravenie PH v moči.
Po mesiaci ju opäť začal trápiť močový mechúr. Skončili sme na veterine. Sonografické vyšetrenie a odber ukázali zápal močového mechúra. Aj napriek zápalu jej jesť chutilo a papá s chuťou. Bruško ju až tak veľmi nebolí ako pri príchode ku nám ( tiež mala zápal, avšak výrazne horší ), vtedy nechcela ani poriadne jesť. Hilduš sa aj napriek zápalu tvárila ako by jej nič nebolo. V rámci svojich možností vonku behá a šteká. Stáva sa z nej uvrešťaná baba , doma šteká, keď sa jej niečo nepáči, dokonca sa aj niekedy oháňa po ostatných. Vyvíja aktivitu a to je správne, precvičuje tak svoje svalstvo.
Nechceli sme nič zanedbať a tak Hilduška odcestovala na diagnostiku a riešenie jej zdravotných problémov na ÚVLF Košice. Začal sa kolotoč vyšetrení. Riešili sme chrbticu a zápal močového mechúra. Absolvovala potrebné odbery krvi, moču, rentgeny a MRI. RTG ukázal spondilózu v hornej časti chrbtice a vyosenú, no zle zrastenú bedrovú časť chrbtice. Močový mechúr tiež nebol žiadna výhra. Stále mala hustý sediment v moči. Hilduš nechcela sama cikať, zasekla sa. Museli jej pomôcť cikať- vytláčali ju. Ono sa to u mopsíkov občas stáva, keď zmenia prostredie, nechcú cikať. U nás pekne cikala sama, no nikdy nevyprázdnila svoj mechúr úplne.
Ďalšie vyšetrenia síce ukázali že Hilduška mala čistý moč, ale má veľký, natiahnutý močový mechúr. Tým, že normálne necikala- ( nechodila, resp. ťahala nohy za sebou, prípadne pri “chôdzi” padala,väčšinou sedela, k tomu obezita + pazúre), močový mechúr sa jej roztiahol do nadrozmerných rozmerov, ako balón. K tomu sa pridal zápal močového mechúra. Hilda aj keď cikala, nikdy sa nevycikala úplne, ona vlastne z močového mechúra iba časť moču ” vypúšťala” Sediment tak stále zostával v močovom mechúre, mechúr nebol nikdy úplne vyprázdnený, živná pôda pre baktérie. Problémy s močovým mechúrom pochádzajú od chrbtice. Vyšetrenie MRI ukázalo vyosenie a pokročilú mineralizáciu platničky T10-11, oblasť kde sa nachádza ovládanie močenia. Hilda prekonala infart miechy, vyšetrenia tomu nasvedčujú. Infarkt miechy má väčšinou pomalý nástup s nebolestivým priebehom, s postupnými prejavmi. To je Hilduškin problém s chrbticou a následným močením a s neustálymi zápalmi. Hilduškin stav je aktuálne neoperovateľný. Hilde boli zavedené cievky/hadičky do močového mechúra aby sa sediment a bordel ( pardón za výraz ) mohol z močového mechúra postupne vyplaviť von.
Po odstánení cievok bude potrebné Hildušku naďalej dovycikávať ručne aby bol močový mechúr úplne prázdny a nevznikal tak priestor pre sediment a následné baktérie, zápaly. Hilduška teda ostala klinike a pokračovala v liečbe močového mechúra a rehabilitáciach, vybudovanie si svalstva.
Hildin zanedbaný stav- nechodenie- potácanie sa , krv v moči trval zhruba rok. Následne prišla ku nám. Keby sa stav riešil hneď, keď sa u Hildy prejavili prvé príznaky s chôdzou, boli by sme dnes niekde úplne inde. Áno, aj takto končí zanedbaná starostlivosť majiteľov o psíka. Takto sme tam , kde sme a musíme Hilde pomôcť. Bude to beh na dlhú trať- časovú a aj finančnú, no musíme Hilduške urobiť život čo najkomfortnejší a bez bolesti. Hilduška je v najlepšom veku a má toho ešte veľa pred sebou. Miluje mopsličiu spoločnosť, keby vedela utekať, behala by v prevej línií s ostatnými.
Aj keď ju zadné nohy neposlúchajú s chuťou sa navečerala. Katéter na odvádzanie moču má zavedený a moč odteká.
Hilduš postupne začala rehabilitovať.
Bolo potrebné aby sa rehabilitáciou upevnilo svalstvo a naučila sa používať pri chôdzi nohy ako to len bude možné.
Po skoro mesiaci na klinike sa Hilduške opäť vrátil zápal močového mechúra. Pri rehabilitáciach začala pekne spolupracovať.
Po 4 mesiacoch úspešnej rehabilitácie sa Hilduška vrátila späť do našej domácej mopsličej ozdravovni. Spokojná, patrične nafrnená, tak ako ona vie len byť. Stav chrbtice je neoperovateľný s nie dobrou prognózou. Nemá význam mať psíka s poloochrnutými zadnými končatinami iba sediaceho. To by sa z Hildy časom stal úplný ležiak, (pardón za výraz) a zápaly močového mechúra by boli nepretržité, svalstvo by atrofovalo, bola by tučná,to už Hilda zažila. Navyše Hilda sa už dosť nasedala u pôvodných majiteľov. Vozíček jej pomáha nielen v pohybe, ale zároveň slúži ako rehabilitačná pomôcka pre zadné nožičky.
Hilduška sa prvý deň u nás rozpozerala a naštartovala svoju káru a pomaly objavovala tunajší terén. Apetít má stále rovnako dobrý, no musíme strážiť váhu. Psíkovia ju pekne prijali akoby tu bola odjakživa, tých pár mesiacov si ani nevšimli. A Hilduša spokojná medzi mopsíkmi. Veľmi sa tešíme , že je Hilďák späť.
Pre nás je Hilda prvý psíček na vozíčku, ale učíme sa rýchlo – ona si zvyká na jazdu, my zase na to, ako ju správne usadiť. Je neskutočne šikovná a trpezlivá. Ostatní krochkáčikovia jej robia spoločnosť.
Po pár dňoch už je na vozíčku ako doma.
Nakoľko Hilduška je inkontinentná a zadné nožky ju neposlúhajú, keď nie je vonku na vozíčku, tak vo vnútri nosí plienky.
Aj napriek Hilduškinmu nie príliš priaznivému stavu, je z nej veselá, nezbedná mopsinka s obrovskou chuťou do života. Až takou, že ju s láskou voláme „urputná Hilda“. Vie sa presadiť a povedať si pekne nahlas svoje. A keď sa rozhodne, nič jej nezabráni v jej presune. Keby Hildušku poslúchali nohy, isto by bola všade prvá. A hoci to nie vždy ide tak, ako by si sama predstavovala, ona prvá je. Má u nás svoje špeciálne miesto – v dome aj v srdciach.
Naša urputná Hilduška, aj keď ju nôžky neposlúchajú, pohyb miluje. Jej zvedavosť ju poháňa vpred.
